Pre to, že chcem a pre to, že môžem…

Možno Vás poteším a možno aj nie. Nie, nie je to ďalší môj ťažko peotický blábol o láske či živote. A nie je to ani filozofický výlev mojej prudko umeleckej dušičky. Nie je to nič, okrem slov, ktoré vo mne momentálne prebývajú a driapu sa von ako besné. Napriek tomu si však v tejto chvíli niečo veľmi úprimne želám. Želám si, aby ste v polke tohoto článku nezastali. Želám si, aby ste ho čítali a dočítali sa až k poslednému písmenku. Aby ste nad ním premýšľali a poslali ho ďalej. K ľudom, ktorí ho potrebujú. Do uplakaných detských izieb, do spální nešťastných mám, do rozhádaných vzťahov a nenaplnených sŕdc. Chcela by som, aby ste ma na chvíľku počúvali a v mojich slovách nachádzali pokoj. A, aby ste v tom pokoji našli porozumenie a pochopenie. Chcela by som Vás vidieť usmiatych a šťastných. Chcela by som, aby ste sa prestali báť podliehať svojim citom, pretože jediné po čom všetci túžime je úprimne milovať a byť milovaný. Život je totižto príliš krehký a nikto z nás nevie, čo ho v nasledujúce ráno čaká. Ak, teda nejaké nasledujúce ráno vôbec prísť má… 

Nevieme, čo je to láska, pokým sa prvý krát nekontrolovaťeľne nezamilujeme. Čo si budeme klamať, mnohí z nás prežívame vzťahy bez naplnenia. A to teraz nevravím len o tých partnerských vzťahoch. Vravím o vzťahoch, ako takých. O vzťahoch s rodičmi, súrodencami, kamarátmi … Ved koniec koncov, každý stret dvoch duší sa časom stáva akýmsi vzťahom. Nevieme prečo tieto vzťahy prichádzajú. Ale sme len ľudia a preto im prirodzene podliehame … Nevieme, čo nás prišli naučiť, nevieme, čo pri nich máme cítiť a ani to, ako sa k ním stavať. A tak ich príjmame, objavujeme i nechávame zas a znovu odísť. 

Poznám veľa súrodencov, ktorí si pomaly nevedia prísť na meno. A takisto poznám mnoho rodičov, ktorí si rodičovstvo mohli radšej odpustiť. Poznám nešťastné páriky aj nefunkčné domácnosti bez štipky lásky. Áno. Verte mi, poznám. 

Keby sa ma pred pár rokmi niekto spýta, ako by mal vyzerať môj frajer, odpovedala by som “ vysoký, štíhly, s tmavými očami “ A viete, čo? Mala som ho. Bol vysoký, štíhly a mal tmavé oči. A bol skvelý. Strávili sme spolu pár šialene krásnych rokov. No a potom prišiel ďalší muž a ďalší a ďalší, až som v jednom z nich našla skutočného priateľa. Veľa sme sa milovali, veľa sa smiali a život si tak nejak prirodzene plynul. Mimochodom, viete, ako chutí kari bez správneho korenia? Ochutnáte ho, ale niečo Vám v ňom jednoducho chýba. A tak pridávate z rozličných prímesí až ich prdidáte toľko, že je vaše kari nejedlé a, čo je najhoršie, k tej očakávanej chuti ste sa ani nepriblížili… 
Moje vzťahy boli takisto plné prešľapov a omylov. Boli presne ako toto kari. Chýbala im tá správna ingerdiencia… 

Viete si predstaviť, aký je to pocit? Ten pocit, keď sa budíte vedľa muža a vaše srdce pre neho nedokáže byť tak silno, ako šialene dokáže byť pre vašu prekrásnu kamarátku? Viete, aké je to, báť sa svojich pocitov a zanášať ich vrstvou zapierania a kopou zraniteľných otázok ? Viete, aká krehká je hranica strachu a hanby z pochopenia svojej odlišnosti? A viete, aká krehká je hranica ľudskej túžby? 

Bolí to. Bolí to, prísť za svojou milovanou mamkou a povedať jej “mami, som lesbička/mami som gay ” Bolí to, prísť pred svojich blízkych a rozbúrať ich ideálne predstavy o tom, kým ste v skutočnosti po celú tú dobu boli. 

Viete, čo, ale bolí ešte viac? Klamať. Klamať svetu, sebe i svojmu srdcu. Klamať odrazu v zrkadle a denne ho presviedčať, že z toho podivného stavu jedného pekného dňa vytriezvie… 

Môj strach bol takisto obrovský a hanba pri pohľade do zrkadla ešte väčšia. Boli to stovky preplakaných nocí, litre červeného vína a tony čokolády, ktoré mali oklamať moje rozplašené nervové vlákna a potlačiť moje nechutne silné túžby. 

Až, kým neprišla ona. Ona alias prvá žena môjho života. Žena, pri ktorej som zrejme po prvý krát porozumela toľko ospevovanému slovíčku chémia… Jej vôňa vo mne rezonuje dodnes i, keď je to dávna minulosť… 
Po nej, som už pri mužovi neucítila nič podobné. Vôňa mužského tela akoby s tým dňom vypŕchla a dotyky mi prestávali dávať hlbší význam. Sex už nebol milovaním a naše spoločné cesty sa museli rozdeliť. 

O 6 rokov neskôr – ZAMILOVANÁ… 

Bola to silvestrovská noc, a teda aj zlom dvoch úplne odlišných rokov. Bolo to prvého prvý, niečo asi 20 minút po polnoci. Prechádzala som sa Starým mestom, s domácou v ruke. Nie moc šťastná a spokojná so svojim životom. Nazvala by som to takým tým bežným priemerom. Práca, život, nenaplňujúci vzťah. Úsmev mi ale nechýbal … Rutina, ktorú, dovolím si tvrdiť, mnohí poznáme… Pri prechádzke polnočnou Bratislavou, za mnou prišla ONA. Áno tá Kika, ktorú vám dnes denne sharujem na mojich instastorkách. Nikdy pre tým sme sa nestretli… Nie teda na planéte Zem a nie vo fyzických telách. Niekde v paralelnom svete sme toho ale museli zažiť určite veľa. Myslím … 

Nebudem vám písať o tom, čo som pri tom dievčati zažívala. Nebudem vám písať, ako veľmi ju milujem. Nebudem vám písať o tých najkrajších stotinkách môjho života… Nebudem, pretože aj keby to nie je navždy, chcem si to ale aspoň navždy ustrážiť… 

Budem tento krát písať len to, že som v tejto “zakázanej žene” objavila ten chýbajúci kúsok odvahy, ktorý som v mojom nepochopenom vesmíre dlhé roky postrádala… 

Zamilovala som sa do toho dievčaťa. Presne tak, ako vy do svojich partnerov či partneriek. Presne tak, ako vy do vašich manželov i manželiek, presne tak, ako VY. Krútite snáď hlavou ? A ja sa hlasne pýtam, spravila som snáď niečo neľudské, keď som našla lásku v objatí ženy? 
Možno si myslíte, že láska existuje iba medzi mužom a ženou a čoby. Možno ste o tom priam presvedčení. Ale z tejto čerešne vás musím sotiť a oznámiť vám, ako to vnímam ja… V mojich predstavách tá naozajstná láska prichádza z nášho vnútra. Z toho vnútra, ktoré naše fyzické telo nevníma. Je v nás. V našich srdciach, duši a v myšlienkach… Je neovplyvniteľná a nemáme nad ňou žiadnu moc. 

V poslednej dobe prechádzam niečím pre mňa výrazne novým a nepoznaným. Podlieham pocitom, ktoré sa mi momentálne len ťažko definujú. Detská zvedavosť a hlasité šťastie, verzus nedefinovateľný chaos a neúplné otázky… Som zvláštne napätá, a tak veľmi uvoľnená zároveň.… Mám pocit, že niekoľko rokov staré frázy mojej maminy a tatina sa plnia a skutočne prichádzajú tie dni, kedy dospievam. Cítim, ako sa priam rapídne menia moje názory i priority… Opadá zo mňa hnev, zlosť, nenávisť a prichádza mier. Akoby sa do môjho života vlievalo nevysvetliteľné teplo a hrialo môj svet, napriek tomu, že je občas mizerne chladný. 

Už sa nepýtam prečo a neplačem nad rozliatym mliekom. Už sa na nikoho nehnevám, pretože viem, že sa na nikoho vlastne vôbec hnevať nemusím. Príjmam všetky okoloidúce situácie a chápem súvislosti viac, ako kedykoľvek predtým. Priznávam sa, je to tak oslobodzujúce. 

Došla som do stavu existencie, ktorá chce byt lepšia. Došla som do stavu, v ktorom prestávam kŕmiť svoje svetom podupané a bojazlivé ego a začínam načúvať hlbšie svojej hľadajúcej sa duši. Došla som do stavu pochopenia, ktoré mi každým prichádzajúcim úderom srdca dovoľuje milovať viac a obávať sa menej…  

So stavom prijatia mojej inakosti a priznaním sa svetu prišlo omnoho viac, ako vám dokážem cez písmenká odovzdať. Prišla s ním nekonečná láska k svetu, k životu i ku sebe samej. Láska, ktorá mi dovolila otvoriť moje modré oči a nahliadnuť prvý krát na svoj život tak, ako som ho stále vidieť chcela…  

Viete, čo je na tejto nemilosrdnej dobe tak špecifické a nádherné ? Naša sloboda… Náš rozhľad. Naše odlišné príbehy a pretínajúce sa cesty… Naše unáhlené rozhodnutia, vďaka ktorým robíme chyby a nesieme titul človeka. Naše hnevy, ktoré nás posúvajú na nové, neisté a nečakané miesta. Naše rozpačité túžby, vďaka ktorým dokážeme po každom bolestivom páde opäť odvážne vzlietnuť … 

Aj ja som sa bála robiť rozhodnutia, pre ktoré si proti sebe môžem poštvať celý svet. Aj ja som sa bála žiť svoj život po svojom. Aj ja som sa bála odmietnutia a nepochopenia … Áno aj JA! 

Dnes je už, ale všetko iné. Bola to neľahká a dlhá cesta plná prekážok i vnútorných sporov… Ale som na nej a úspešne kráčam ďalej. Čo je však dôležité. Už sa nebojím. Ničoho a nikoho. A viem, že sa viac nikdy báť nebudem a báť ani nemusím. Po tom všetkom prežitom už totižto viem, že náš život je prirýchli let a nikto okrem nás samých nemá akékoľvek právo rozhodovať o našom osude. Viem, že tom tele, v ktorom som sa narodila zomriem iba ja a myšlienky, ktoré si budem vytvárať budú lietať iba mojim vesmírom. 
Viem, že za svoje rozhodnutia budem platiť aj získavať len JA a nikto iný. 

A, preto dnes viem aj to, že výber našich partnerov, nech už sú kýmkoľvek, je iba a iba našou slobodnou voľbou…  
Možno naši rodičia nesúhlasia a nikdy súhlasiť nebudú. Možno verejnosť nebude stotožnená, možno naši súrodenci nebudú nadšení a naše babičky sa budú tri krát prežehnávať pri predstave, že ich pokrstené vnúčatko je teplejšie, ako jej ranný čaj… Možno nebudeme nikdy považovaní za normálnych a stále na nás niekto ukáže prstom. No napriek tomu, právo rozhodovať o svojom šťastí máme všetci rovnaké… Ako 27 ročná bytosť vás uisťujem, že za svoje šťastie nesiete zodpovednosť len VY a tiež, že ten neprekonateľný strach pominie v sekunde, keď sa stanete sami sebou. Prítomným a skutočným… Odložte strach a dotknite sa tej najostrešej hrany, pretože až vtedy pocítite, že skutočne žijete… Pretože odvaha stavať svoje je sny, je ukrytá vo vás.

A, preto, to robím dnes aj ja. Preto, napriek nekonečnej láske k môjmu okoliu a nesmrteľnej láske k mojej rodine dnes otvorene priznávam, že sa za svoju inakosť už nehanbím. Že sa jej nebojím a, že za svoje činy preberám zodpovednosť ja. 

A nakoniec 🙂  Uisťujem vás, že som presne tá istá Sue, ktorou som bola, kým som pred svetom toto tajomstvo ukrývala. Uisťujem Vás, že rovnako ako predtým, milujem čokoládu a neznášam vegetu. A rovnako ako predtým, sa i dnes smejem šialene a plačem nahlas…

Som to ja, plná citov, lásky a slobody. Som to ja, plne preberajúca zodpovednosť za svoje činy. Som to JA, pre to, že chcem a pre to, že môžem… A to je to, čo kruh navždy uzatvára…

Sue

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: