Planetárni tuláci

Pragmatické opisovanie reality nie je práve mojou šálkou kávy. Som mysliteľ, filozof. A srdcom umelec. Som človek, ktorý reálno postráda priľahko a ešte priľahšie sa oddáva ilúziám. Vždy ma viac fascinovali nikdy nevysvetlené energie, ako dávno pochopené matematické vzorce. Podliehať fantázii je jednoduchšie, ako sa na celý svet pre jeho nefunkčnosť hnevať. 

Vraj si svoje šťastie a svoju budúcnosť vytvárame sami. Svojimi myšlienkami, vizuálizáciou, vierou, predstavivosťou. Ja tomu verím. Viem, že sila myšlienky je raketovým signálnom nášho šťastného paralelného odrazu. A tiež viem, že môj paralelný odraz som ja, v mozgu neregistrovateľnom čase a fyzicky nehmatateľnom priestore… Existujem v ňom i, keď nádych a výdych vykonávam v tomto tele, v tomto čase a v tomto priestore. Myslím si, že kapacita našej vesmírnej uvedomelosti vo fyzickom tele je prinízka a, že, ako ľudia sme len duše vo vývoji. Duše s titulom “planetárni tuláci” .

Keď som bola maličká, rada som sledovala nočnú oblohu. Pod tichým nebom, plným rozsvietených hviezd som dokázala vnímať seba samú… Tento zvyk som si preniesla až do prítomnosti. A je len málo dní, kedy sa na oblohu nepozriem a nepoďakujem za to, čo mi bolo dané… 

Sledovaním gigantického a nekončiaceho vesmíru okolo seba, nadobúdam skutočný pocit slobody a pochopením, že moja duša je kúskom niečoho tak veľkého, získavam pocit dôležitosti a potrebnosti. 

Spomínam si na svoje dospievanie. Bola som zbrklá, nerozvážna, netrpezlivá a netolerantná. Porozumieť pocitom iných ľudí bolo pre mňa priam utrpením. Tvrdohlavo som verila iba svojmu pohľadu a svojmu pocitu, ktorý ma pudovo zmietal. Poznáte to. Je ťažké venovať nepríjemnej pokladníčke úsmev pochopenia či kúsok lásky, tak, ako je ťažké pozrieť sa do očí človeku, ktorý nás sklamal a odpustiť mu. 

Je ťažké dávať pochopenie tam, kde nie je vítané a rozdávať úsmev tam, kde všetci plačú. Myslím si, ale, že na svete je lásky na rozdávanie stále dosť. Vždy tu bola a navždy tu bude. Je ukorenená v nás, v našej krištáľovo čistej duši, ktorú sme, ale počas života nechali prehniť pýchou, postojom a ignoráciou. V rýchlosti, akou sme nútení žiť utekáme po rýchlostnom okruhu a hľadáme niečo, čo je vlastne po celú dobu v nás. Myslím, že skorej, ako bezhlavo utekať v pred, by sme mali zastať a započúvať sa hlbšie. Pretože zatiaľ, čo strácame čas utekaním po nezmyselnom okruhu, život plynie. 

Spomínam si, ako som si pred niekoľkými rokmi nedokázala ani len vypočuť teóriu niekoho iného do konca, ale môj záver v hlave som už mala dávno zadefinovaný. Odhadovala som vzidelnosť do cieľa skôr, ako som cieľ videla… 

Neviem čím som si to zaslúžila, ale deň kedy som sa naučila precítiť svoj hnev a svoje ego v mojom živote prišiel. Možno mi to bolo dané, ako dar, za roky ďakovania nekonečnej oblohe a možno som prišla, ako stará duša, ktorá sa prišla týmto životom oslobodiť. Ako duša, ktorá je pripravená odísť ďalej… 

Roky som bojovala s emóciami, hnevom, strachom, žiarlivosťou a vlastne so sebou celou. Vo vzťahoch som chcela ovládať, v spoločnosti vyčnievať a v živote iba vyhrávať. Súperila som so všetkým a vlastne som celé tie premárnené roky súperila iba so sebou.

Úprimne, neviem povedať, prečo sa z malého veselého vajíčka, vyliahlo tak rozhnevané kuriatko. Moje detsvo bolo usporiadané. Moji rodičia nám vytvorili láskyplný domov a zalievali nás nekonečnou pozornosťou. Dôvodov na plač, som mala naozaj málo a napriek tomu, dnes viem, že sa muselo niečo pokaziť. Niečo, čo ma počas rokov zožieralo a kradlo mi spánok. 

Ako pubertáčka, som emócie a strachy nedokázala preciťovať správne. Hnev mi trhal dušu na kúsky a ja som pred ním zbabelo utekala… 

Na životnej ceste zažívame denno denne nové a nové príbehy. Nadobúdame nové priateľstvá, nové skúsenosti. Nedarí sa nám, alebo sa nám naopak darí priveľmi… V tej chvíli nepoznáme ten dôvod i, keď vieme, že všetko svoj geniálny dôvod má. Či je to rozbité koleno, smrť blízkeho alebo je to výhra v lotérii, raz to pochopíme. Časom. 

Často od ľudí počúvam, aký je život nespravodlivý. Nespravodlivosť nás obklopuje rovnako ako kyslík. O rovnováhe na planéte, kde jeden nemá čo jesť a druhý trpí obezitou sa ťažko vyjadruje k slovíčku rovnováha… Nezahojiteľná bolesť jedného verzus nevysvetliteľné šťastie druhého. To je rovnica, ktorou sa dnes počíta pomer… 

Keď som dospievala, svoje emócie som nezvládala. Drogy a alkohol ich dlho potláčali, ale nikdy nevyriešili. 

Keď som si pred niekoľkými rokmi roztrhala väzy v kolene, bola vyhodená z vysokej školy a môj život vyzeral, ako jeden veľký omyl, netušila som, že miesto zasnežeých svahov začnem navštevovať hodiny jogy… Situácia ma jednoducho prinútila zmeniť postoj… 

Teraz vynechám asi 300 strán mojich pocitov a príbehov a dostávam sa na stranu, kde vám opisujem svoju prvú hodinu jogy. Presnejšie, na svoju prvú meditáciu, počas ktorej som napriek úchvatnej snahe meditovať, myslela viac na hranolčeky z neďalekého mekáču, ako na oslobodenie mysle. Poviem vám, že moja myseľ bola vždy jeden ukričaný chaotický film, v ktorom nikto nevie, akú rolu vlastne hrá. Moja meditácia vyzerala ako inak, nijako. Ležala som medzi neznámymi ľuďmi, v tmavej miestnosti petržalskej Prakrity a presviedčala sa o tom, že hrudníkové dýchanie mi zmení život… ZMENILO

Náš učiteľ jogy, nám pred meditovaním rozdal malé papieriky, kde stáli 4 vety.

– som šťastný 

– žijem v pokoji a mieri 

– som plný lásky 

– je mi dobre 

Mali sme ich hovoriť štyrom osobám. Prvou osobou sme mali byť my sami. Druhou osobou mal byť niekto, na kom nám záleží. Treťou osobou mal byť niekto, koho nepoznáme, ale chceli by sme mu poslať kúsok energie. Mohol to byť ktokoľvek, kto nás v tej chvíli v podvedomí napadol. Poslednou osobou mal byť niekto, koho sme neznášali. Niekto, komu nedokážeme odpustiť. Niekto, kto nám bráni v rozvoji a štastí… 

Meditovanie ma naozaj bavilo… A meditovala som denne. No na štvrtú osobu z meditácie som už ale počas najbližších mesiacov takmer úplne zabudla… V mojom živote nebol totižto skutočne nikto, koho som neznášala alebo mu nedokázala odpustiť. 

Joga ma skutočne transformovala. Môj životný tok sa zrýchlil a ja som nestíhala utekať s odohrávaným sa dejom. Lode sú v viac v bezpečí v prístave, ako na rozbúrenom oceáne, ale kvôli tomu sa nestavajú. A presne tak, ako tieto lode,  ani my sem neprcihádzame pre to, aby sme ostávali v komfortnej zóne. Prišli sme sa učiť a rásť. A ja som s jogou rástla  naozaj každým novým dňom. A každým novým dňom som sa ocitala na novej úrovni svojho rozpolteného ja… 

Môj život sa s jogou ale nezmenil ihneď k lepšiemu tak, ako sa dočítate vo vychytanom PR článku. Aboslútne nie. Začalo sa diať snáď všetko, čo som v živote nechcela. Každou asánou a kvapkou potu som si uvedomovala seba samú viac, ako kedykoľvek pred tým. A každým nádychom som zo seba odlupovala vrstvy emočného odpadu, ktorý odkrýval tie najboľavejšie rany… 

OSUDOVÁ NOC. 

Na tú osudovú noc, nikdy nezabudnem. Akosi som v ten večer nezvládala situáciu a celkom som spanikárila. Dnes viem, že som nemohla spraviť nič lepšie…V tú noc nepadlo pár pohárov vína, pretože padlo vlastne vína pár fliaš. Nezvyknem sa doma opíjať, ale v tú noc, som sa priam ožrala. Sama, zronená, neštastná a opustená. Mala som pocit, že som v živote pokazila úplne všetko, čo sa pokaziť dalo a problémov som mala jednoznačne viac, ako EUR na účte… 

Keď to preženiete s vínom, záchodová misa sa stane naozaj skvelým spoločníkom na nasledujúce hodiny. A ja som nad ňou nejaký ten čas cekom určite strávila. 

Pohľad do zrkadla bol hroznejší, ako by som tu opísať dokázala. Oči som mala červené a spuchnuté ako riť paviána. Špirála mi stekala po lícach a pozostatky procesu orálneho vyprázdnovania sa som mala asi všade, kam sa im podarilo stiecť… Bola som tak hrozná, že som ten odraz v zrkadle vlastne ani nespoznávala… 

Noc, ale minula ráno a dni utekali ďaľej… V to ráno po opici som mala ale naozaj silné okno a na moju tvár v odraze zrkadla som si už vlastne vôbec nikdy nespomenula… Až, kým… 

AŽ KÝM. 

Ráno na podložke, ako každé iné. Joga, ja a moja malá vesmírna dimenzia… Všetko prebiehalo ideálne. Až, kým sa mi počas meditácie nezobrazila moja dávno zabudnutá zúbožená tvár z tej noci, na ktorú som si dovtedy nikdy nespomenula. Videla som ten hrozný odraz v zrkadle. Svoje znetvorené ja. Ja, ktoré som nenávidela. To ja, o ktorom som vlastne ani netušila, že somnou obýva jedno telo. To ja, ktoré na mňa v tú noc hľadelo zo zrkadla. Zlé, falošné, egoistické a ľutujúce sa. To ja, ktoré som celý svoj život nenávidela a nedokázala mu odpustiť. To ja, ktoré mi bránilo v šťastí a v čistej láske. To “JA” bolo tou dovtedy nenájdenou štvrtou osobou v mojej neúplnej meditácii. 

V ten deň, som sa ho prestala báť. Pozerala som sa na ten odraz, ktorý som v tú noc videla a bol akoby ešte stále živý a skutočný. Tak jasný a detailný. Bol tak reálny, že by som sa ho dokázala snáď i dotknúť. Od toho dňa, som tomu neštastnému dievčatu v zrkadle začala odpúšťať a zahrievala ho láskou. Počas meditácii som sa k nemu stále vracala a venovala mu naozaj veľa hlbokých nádychov a výdychov … Pozerala som sa mu priamo do očí, usmievala sa naňho a chválila ho. Denne som mu vravela, že je plné lásky, že je šťastné a, že je slobodné. 

OSLOBODENIE

Na dôvod či pôvod svojej nenávisti k sebe som nikdy neprišla a možno som naňho prísť ani nikdy nemala. Dodnes neviem, kto ten človek v zrkadle v tú noc bol, ale ďakujem, že som ho mohla spoznať a odpustiť mu. Možno to bolo moje ego, ktoré som nemala spracované alebo to možno bol iba nešťastný pád z bicykla pred deťmi v škôlke, ktorý v mojej detskej mysli utkvel, ako zlyhanie… 

Naozaj neviem a odpoveď už, ale dávno ani nehľadám. Na obraz v zrkadle si už tak celkom spomenúť nedokážem. Tá tvár sa akoby časom zmazala a už som ju nikdy neuvidela tak jasne… 

Keď sa dnes v mysli vrátim na ten svah, kde som si roztrhala väzy, viem, že sa v ten deň celý vesmír spojil, aby k tomu úrazu došlo. Pretože, aj keď som sa v ten deň nesmierne hnevala na situáciu, v ktorej som sa ocitla, dnes, po rokoch viem, že, ako všetko v živote, tak, aj ona bola mojou neoddeliteľnou súčasťou. Keď sa nad tým zamyslím, nikdy som vlastne nechcela byť snowboardistkou, pretože už, ako dieťa som veľa písala a kreslila. V mojom detskom svete som sa tajne videla, ako slávna spisovateľka, ktorá raz vytvorí niečo veľké. Niečo, čo nikdy neumrie… Moje dospievajúce ego sa síce chcelo snowboardovať, ale duša chcela tvoriť… A moje detské vizualizácie a sny sa museli transformovať, pretože moja viera bola skutočná… To zranenie sa stalo dôkazom toho, že v živote sa nám deje všetko presne tak, ako to my sami vidíme. Že vlastne neexistuje dôvod, prečo sa máme báť a, že jediný deň, kedy musíme naplno žiť je dnes. Náš život je totižto dokonale nastavený a spojený s našim vedomím. Náhody neexistujú. To my si ich privolávame… 

My sme náhoda, my sme energia, my sme stvoriteľ… 

POCHOPENIE… 

Z ufrflanej čašníčky bez vysokej školy sa rokmi stalo uvedomolé dievča, plné lásky a pochopenia. Dievča, ktoré sa naučilo počúvať a nesúdiť… A, keď to dievča začalo dobro dávať, začalo sa jej do života dobro vraciať. To dievča si dnes plní svoje sny, miluje aj odpúšťa…Slávna spisovaťeľka z nej nie je, ale tvorí. Presne tak, ako si to, ako malé dievčatko priala…A to je to, čo je na živote krásne.

  No a napokon, naďalej ďakuje nekonečnej oblohe za všetko, čo jej bolo dané 🙂 

Život je tok energií a dnes už viem, že čo dám, to dostanem. Je to ľahká rovnica, ktorú nikdy neobíjdeme…

S láskou Sue 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: