Kým by sme boli, keby nie sme menom za symbolom @ ?

“Žijeme v dobe založenej na výhrach a prehrách. Sme znetvorení a citovo vychladnutí. Syndróm “JA” sa stáva novou civilizačnou pliagou a cnosti, ako pokora a ľudskosť umierajú. Žijeme v evolúcii. Starý svet umiera a adaptačné procesy na svet nový nás menia na bytosti bez srdca…”

Dnes ráno som ležala na svojej jogovej podložke a listovala svojim malým virtuálnym instasvetom. Leto na instagrame pripomína jeden veľký malebný raj. Ľudia šťastní, deti zdravé, oblečenie voňavé, tenisky žiarivo biele a úsmevov toľko, koľko si len dokážete predstaviť. Čo fotka to dokonalý príbeh, čo žena, to bezchybne krásna, čo vzťah, to nekončiaca láska… Stáva sa mi to naozaj často, kedy pri sledovaní instagramových životov, premýšľam nad tým svojim. Včera večer som, ako obvykle, zaspávala vedľa svojej lásky. V tichosti, bez slov som počúvala jej srdce a dýchala jej vôňu. Hmotnú, dotknuteľnú, skutočnú. Nie, Nebol to jej parfém. Bola to vôňa jej osobnosti, vôňa jej čistoty, vôňa jej ľudskosti, vôňa jej prítomnosti… Poznáte ten pocit? Ten pocit intuície, pocit hladu po zmene, pocit neprítomna až nereálna? A presne tento pocit ma pohltil dnes ráno, kedy som sa rozhodla tento blog aj napísať…

Časové zaseknutie na sociálnej sieti trvalo vyše hodinu… Áno, som jednoznačne závislá. Závislá na mylnej predstave, ktorú mi instagram o živote ponúka. Som závislá na šťastných príbehoch, emancipovaných ženách, vychudnutých vegánkach, pseudoumelcoch. Som závislá na dokonalých farbách vychytaných profilov a popisoch, ktoré mi v danej chvíli dokonale pasujú na môj nedokonalý život. Som závislá na úlomkoch ženy aj na riadkoch života… Som závislá na storíčkach Cate a Kole Alien a rada snívam o živote, aký vedú oni. Som závislá na počte pozretí svojich storičiek, a keď ten počet klesne, pýtam sa, čo som spravila zle…

 Čas, ale nestojí a pri tom , ako ja skrollujem newsfeed, život plynie A tak, ako môj život plynie a nečaká, tak ja upadám do sveta, z ktorého akosi nedokážem vyviaznuť šťastná… Do ireálneho nasimulovaného sveta plného pomyselných polporávd a kvalitných hereckých výkonov. Do nekonečnej spleti sociálnych pascí. Upadám do imaginárneho života, ktorý vôbec nežijem a stávam sa osobou, ktorou vôbec nie som …

Kerujem sa, nosím vansi, postujem 20 storičiek denne, cvičím yogu a #posuvamdatumsozerowaste… Prispôsobujem sa tomu, čo vidím všade navôkol. Chcem zapadnúť no vyčnievať zároveň. A viete, čo stíham robiť pri tom, ako sa s vami o toto všetko cez obrazovku vašich telefónov delím?… Stíham tomuto klamstvu veriť. Stíham veriť svojmu vyretušovanému nosu a zúženému pásu. Stíham veriť počtu mojich “instakamošov”, ktorým na mňe vlastne ani vôbec nezáleží. No a viete, čo paradoxne nestíham? Nestíham zavolať svojej 80 ročnej babke a spýtať sa jej, ako sa má, nestíham odpísať na list, ktorý mi už rok leží v šuflíku, nestíham zájsť za svojou krstnou dcérkou, zastať a sledovať, ako rastie… Nestíham venovať čas sebe a svojim skutočným priateľom, pretože budovať si svoje instagramové kráľovstvo vyžaduje čas. Veľa času.

Keďže mám 27, môžem povedať, že to vlastne nie je tak dávno, čo som sa do fotenia bezhlavo zamilovala … Fotenie je moja vášeň, je to uzavretý kruh mojich myšlienok, je to moment nekonečného bytia a splývania s časom a priestorom… Instagram sa stal svetom, kde som toto umenie a vášeň mohla zdielat s vami. S ľuďmi, ktorí v ňom vidia rovnakú krásu, akú v ňom vidím ja. Verila som, že počet lajkov zrkadlí môj výkon… Mala som 24 rokov. Nečudujem sa… 

Vždy sa nám bude máliť.

Presne viem, akú zlosť vo mne časom začal instagram vyvolávať. Prvé fotky = prvé srdiečka a ja som bola za každé jedno neskutočne vďačná… Každým fotením som sa lepšila a moje ego rástlo. Chcela som byť pokorná, no hľadať pokoru na instagrame je podobné, ako hľadať slona v supermarkete. Po krátkej dobe som začala byt ukrivdená, keď na mojej “dokonalej” fotke nesvietilo niekoľko sto srdiečok a ešte ukrivdenešia, keď na fotkách niekoho iného, svietilo srdiečok niekoľko tisíc… Bolo ťažké tento fakt prijať a úprimne, dodnes sú dni kedy to tak úplne stráviť neviem.Posledný rok, ale pracujem v oblasti marketingu a začínam rozumieť novej dobe. Začínam rozumieť online svetu a viem, že so správnou reklamou sa môžete stať celebritou pokojne aj v priebehu hodín. Mediálna bublina existuje. Verte mi. 🙂

Pred pár dňami ste mohli zaregistrovať, ako zúfalo som naháňala folowerov… Podmienka spolupráce bola swipe up, čiže 10 000 odberateľov. Veľmi veľmi som túto spoluprácu dostať chcela. Natočiť dokument, v tomto prípade dokument o deťoch z chudobnej ukrajinskej štvrte, by bolo mojim veľkým splneným snom. V dokumentácii totižto vidím hlbší význam a práve tu vnímam nehranéa nezopakovatelne emócie, ktoré kamera zachytiť dokáže. Hľadieť zoči voči neľahkému okamihu, nepríjemnej realite a bolestivej situácii z nás robí silenjších a pokornejších ľudí. Teda zo mňa určite. Nikdy som sa nevysmievala chudobným, slabým ani starým a nikdy to robiť ani nebudem. Ľudská existencia je pre mňa, nech je akákoľvek, rovnocenná. Sila sociálnych sietí je v dnešnej dobe nekontrolovateľne obrovská. Informácie si dokážeme odovzdávať rýchlosťou svetla. Bolo priam neuveriteľné, aký počet ľudí mi v ten deň pomohol. Moju prosbu o pomoc pri nadobúdani folowerov zdieľalo cez 1000 ľudí… Môj telefón vybuchol a v priebehu 8 hodín na mojom konte zasvietilo 10K. Waw… 

Misia splnená, úcta stratená? 

V ten večer som bola nepopísateľne šťastná. Štatistiky som ihneď posielala agentúre, od ktorej som onú ponuku dostala… Odpoveď prišla rýchlo a spolupráca bola takmer na spadnutie. Počet mojich folowerov bol v ten večer 10 300. Mala som chuť otvárať šampus 🙂 Nasledujúce ráno ich bolo ale o sto menej a ráno potom ich bolo rovných10 000. Odrazu som depresívne sedela som na zemi a pocit, že celé moje publikum uvidí, ako mi klesajú folowers ma zabíjal. Nerozumela som, prečo ma odfolowli, keď mi raz ten folow dali… Cítila som sa ponížene. Strach, že možnosť ísť ten dokument natočiť nedostanem ma takmer donútil k zúfalému činu. Priznávam, takmer som si tých par sto folowerov kúpila… 

Teraz sa, ale vrátim do toho večera, vlastne priamo do tej sekundy, keď som ležala vedľa mojej milovanej. Zatváram oči a dýcham jej vôňu. Spokojne spí a jej srdce bije… Medzi tým v tme periférne vidím, ako sa displej môjho telefónu rozžiari a opäť zhasína. Tento jav sa počas toho, ako som sledovala jej pokojný spánok zopakoval viac krát… Po pár minútach som ten telefón chutila do rúk… Otvorila instagram a pozerala si moje milované sýtočervené srdiečka. Srdiečka, ktoré mi odrazu prestali dávať význam. Prázdne lajky, bez emócií, bez slov či hodnoty. Od ľudí, ktorí nad tými fotkami nestrávili viac, ako pár sekúnd. Ak to vôbec sekundami nazvať smiem… Vstala som z postele a išla do obývačky. Sadla si na gauč a pozerala sa na svoje fotky, zavesené na stene…Vnímala som ich naozajstnú hodnotu… Bola pre mňa ničím nezaplatiteľná…Pýtala som sa samej seba, prečo vlastne hľadám obdiv u neznámich ľudí. Čo mi vlastne dajú? Po chvíli som znovu otvorila instagram a prepadol ma pocit prázdna. Takého, aký som nikdy pred tým, počas svojho pôsobenia na sociálnej sieti nepocítila. Uvedomovala som si, že žijem na hrane. Pohybujúc sa na tenkom ľade dvoch rozdielnych životov, som začala premýšľať nad tým, kým by sme vlastne boli, keby odrazu malá fialovo ružová ikonka z našich displejov navždy zmizne. Keby sa vymažú naše dáta, naše fotky, popisy, lajky aj komenty. Kým by sme boli, keby nie sme pseudomenom za symbolom@. Kým by sme boli, keby viac nežijeme online… Kto zo stoviek či tisícok folowerov, by nám ráno daroval úsmev a kto uvaril teplý čaj počas chrípky? Kto zo všetkých tých ľudí, by nás počúval a zdieľal s nami naše pocity? Kto z nich by nám povedal, že sme úžasný. Obdivoval by nás ešte vôbec niekto? … Po týchto a ďalších otázkach som zamkla obrazovku, odložila telefón a išla si ľahnúť…

Nasledujúce ráno som otvorila instagram a v kľude si prezerala ľudí, ktorí ma vlastne sledujú…Bola som naozaj zvedavá…

Zistenie, že z 10000 profilov je 2000 mŕtvych, ďalších 1000 neaktívnych a dalších 5000 pravdepodobne ani nezaujímam mi otvorilo dvere von. Dvere do reality. Do sveta, kde mám svojich málo ľudí, ktorých milujem a ktorí milujú mňa… Do sveta, kde môžem byť škaredá, chorá, smutná a niekoho to bude naozaj zaujímať. Do sveta, kde sa moja šikovnosť nehodnotí počtom lajkov ani počtom sledovateľov. Do sveta, kde môžem cítiť a žiť pre naozajstný okamžik bytia… V to ráno som sa prestala báť, čo bude, keď nebude spolupráca ani dokumentárny film, pretože som si uvedomila svoju hodnotu. Uvedomila som si, že nikto na svete nezachytí ten moment tak, ako ja a pochopila som, že, keď si ma už tak významná spoločnosť vôbec z toľkých možných kandidátov vybrala, moja práca význam má. Prestala som sa trápiť tým, čo si ľudia myslia o počte mojich folowerov. Aj tým či si moje story pozrie 1000 alebo milión ľudí… Mŕtve, či podozrivé účty som zaradom blokovala a k tejto minúte, som blokla už vyše 1000 ľudí. Odosobnila som sa od sveta, ktorý je, povedzme si pravdu, iba dočasný a nereálny. Odosobnila som sa od všadeprítomnej instagramovej dokonalosti aj počtu lajkou či jednofarebnosti feedu, ktorú celý svet rieši… Instagram raz nahradí niečo nové, naši foloweri si založia rodiny, naše srdiečka z fotiek zmiznú a my budeme musieť byť tým, kým skutočne sme… 

Chcem byť súčasťou tohoto sveta a tvoriť pekný obsah nadaľej. Nie však pre vymyslené čísla. Chcem to robiť pre tých pár skalných, ktorým moja tvorba a moja osoba niečo hovorí… Pre tých, ktorých očarím 🙂 Rozhodla som sa, že môj instagram bude skutočný, tak, ako sa snažim byť každým dňom skutočnejšia aj ja sama. A napokon, v skutočnosti nikomu nejde o kvantitu, ale o kvalitu…

Môj počet folowerov blokovaním nezmyselných účtov klesol, moja 10k sláva opadla a moja spolupráca už pravdepodobne neklapne. Čo som, ale získala, je, že moja úcta k sebe opäť porástla a ja som sa dostala z kruhu, ktorý sa ma pokúšal pohltiť. Uvedomujem si, že moja tvorba nie je hodnotená počtom mojich sledovateľov ani počtom srdiečok na fotkách, ale je zrkadlom mojej sebaúcty, sebalásky, trpezlivosti a pokory…

Ďakujem ľudom, ktorí ma s láskou čítajú, so záujmom sledujú a veria mi. Vy ste mojou veľkou oporou a pre vás to aj robím… Či ste online alebo ste offline, cítim, že tu pre mňa ste…

Venované svojim najbližším.

S Láskou SueSue 

2 thoughts on “Kým by sme boli, keby nie sme menom za symbolom @ ?

Add yours

Napísať odpoveď pre Jarik Zrušiť odpoveď

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: