Princezné na bielom koni.

Spomínam si na ranný zvuk prichádzajúceho leta. Kráčala som poloprázdnou cestou a moje kroky smerovali na autobusovú zastávku, z ktorej ma červeno-biely autobus dopravil každé ráno do základnej školy, ktorú som navštevovala. Spomínam si na vôňu vyparaujúceho sa dažďa z pôdy za našim rodinným domom. Na susedovho psíka, ktorý ma štekotom, po každý krát zdravil vrtiacim sa chvostom. Na vtáky poletujúce nad mestskou zmrzlinárňou… Spomínam si na poobedia, kedy som ešte, ako malé dievčatko, sediac s babkou na lavičke snívala o krásnom princovi na žiarivo bielom koni. Ako ma unesie do nášho šťastného kráľovstva a budeme tam v šťastí, zdraví a blahobyte žiť už naveky. 

Nerozplynuli sa mi sny, iba som vyrástla a povinnosť vo forme domácich úloh vystriedala dospelosť, plná povinností dovtedy nepoznaných a radostí, doposiaľ nedosiahnuteľných.

Áno. Teraz som tu. V dospelosti. Dnes mám 28 rokov a z vysnívaného princa na bielom koni sa stala neočakávaná princezná na drevenom longaboarde. Ó áno, keby neviete, vyrástla zo mňa lesbička. Och neférový to život. Dala by som si pokojne odťať obe ruky, za fakt, že väčšina mamkiných a ockových neprajníkov si o tej “Evičkinej a Edkovej dcére ” šepká, aké to je chúďatko. Veď to je psychická vada. Čoby! Nikto ju nechcel! Žiadny poriadny chlap o ňu ani len nezakopol, tak si našla ženu. Asi ju nechceli, preto, že bola v mladosti taký rebel. Neslýchané !!! Ukážme na ňu všetci prstom, veď to je pohanské… Homosexuálka, mala by sa liečiť ! Hlavne jej pre boha živého nedovoľte mať dieťa, veď by z neho vyrástol nevyrovnaný delikvent.

A, kým “oni” na mňa tam vonku ukazujú prstom, pri tom ako si šepkajú tie najrôznejšie verzie môjho životného zlyhania, ja sa vraciam domov. Do tej nezdravej a zvrátenej lesbickej domácnosti…” Či, ako to tomu hovoríte ??! 

… Je nedeľa 11: 36 a do dverí nášho bytu vkladám kľúčik. Stláčam kľučku a moje srdce bije radosťou. Presne tak, ako po každý krát, keď sa domov vracia… Vo dverách ma víta malá Lilinka, náš malý štvornohý maznoško. S nosom zastrčeným v taške kontroluje, či som pri nákupe na náš nedeľný obed nezabudla na jej porciu mäsa. Nezabudla ! Ako By som mohla… 

Vyzúvam sa a skladám si bundu na náš vešiak. Máme tam tak veľa búnd. Stále čakám kedy to ten vešiak nezvládne a pod tou váhou padne za obeť.

V byte je príjemné teplo a z obývačky sa do celého bytu rozlieva vôňa olejčeku, topiaceho sa nad čajovou sviečkou v hnedom stojančeku… Hlasitosť hudby je nastavená tak akurát. Nemýlila som sa a presne, ako som čakala, kým som ja vybehla po zeleninu, Kika prepla môjho Eda
Sheerana a pustila si svojho Kiga: Áno! Aj lesby počúvajú hudbu. Neuveriteľné.

Vchádzam do obývačky a Kika (je to meno mojej polovičky, keby ste tomu ešte neporozumeli) pripravuje dressing k našej nedeľnej balkónovej grilovačke.

Ten elektrický gril je naozajstný gurmánsky skvost. Jedlo chutí ako počas letnej grilovačky i, keď vonku zúri mrazivý december.

“Ahoj bábika” bozkám ju na čelo i, keď som bola preč naozaj krátko.

“Nemali citróny, kúpila som limetky” vravím jej… 

“To vôbec nevadí srdiečko, limetky sú úplne fajn” usmieva sa a berie mi nákup z ruky… 

Čas pokračuje a my si takto nonšalatne varíme náš nedeľný obed. Hudba hrá, sviečka horí, v telke ide romantický film, ale zvuk je stíšený, aby nám nerušil hudbu. Lilinka sa nám prepletá popod nohy a neodbytne skúša, čo by si tým utrpiteľským pohľadom ešte mohla vydobiť.

“Poobedná siesta?” Spýta sa má Kika po tom, čo sme práve dojedli náš chutný obed. 

“Aňooo pjoším” odpovedám a túlim sa k nej… Ležíme tam. Len tak. Bezdvôvodne … Dýcham vôňu jej trička. Milujem tú vôňu. Verte mi.

Prichádza večer, ktorý dnes trávime vo vani. A sviečky nechýbajú ! Hudbu sme, ale vymenili za ticho. A tak si v tej veľkej horúcej vani ležíme celé dlhé hodiny… Smejeme sa, ohovárame, špliechame sa, bozkávame sa a zase ležíme v tichu a pozeráme sa jedna druhej do očí… Keď sa tma mieša so svetlom z plamienka sviečky, jej premočené telo je prekrásne. Stekajú po nej kvapky vody a rozstrapatené vlasy sa jej lesknú v odraze hnedých kachličiek. Dokonalé… 

Je 22:37 a my sa ukladáme na ďalšiu spoločnú noc…Je krásne, že tie noci už rátame na stovky. Lilinka ešte, ako každú noc, skúša nahodiť svoj ultrautrápený pohľad. Myslím, že tajne verí v to, že sa jej túto noc konečne podarí dostať k nám na posteľ. Neúspešne… Bozk na hlavičku, poškrabkanie bruška a odchádza na svoj vankúšik, umiestnený hneď pri našich nohách… 

Pár minút pred zaspávaním sa s Kikou bavíme o živote, o našich plánoch, o snoch, o zajtrajšku… 

Keď nám dochádzajú slova a dopadá na nás únava, privinie si ma k sebe, na svoje nahé teplé telíčko a v hrejivom objatí spolu zaspávme. Presne v takom hrejivom objatí, v akom sa ráno prebúdzame…

Rána sú čarovné. Vlastne nie. Sú nepopísateľne krásne a stali sa akousi malou oslavou nášho vzťahu. Veríme, že keď vstaneme skôr, je to niečo, ako darovaný čas. Naša ranná meditácia a  poďakovanie za novú šancu byť tu a byť spolu. Pobozkám ju, naraňajkujeme sa a ďalší deň, plný práce a povinností začína… 

… Celý nasledujúci deň žijeme, ako všetci ostatní ľudia tohoto šialene krásneho, poblázneného sveta… Pracujeme, prežívame bežné radosti i starosti, pády i vzlety… Tešíme sa na moment, kedy sa opäť stretneme DOMA.

Viete, neviem, kde unudené susedky, okoloidúci ľudia z rozvrátených rodín, deti, ktoré slovu sexualita ešte nerozumejú a vy, další “odborníci na lásku” beriete odvahu tvrdiť, že je láska v akejkoľvek forme porucha, či choroba. Možno ste zabudli, že ste kedysi niekoho milovali a možno ste nemilovali nikdy. Možno si práve prechádzate fázou, kedy nerozumiete sebe, svojim partnerom, svojim deťom, a preto nemôžete porozumieť ani nikomu okolo seba. Možno ste zatrpknutí, pretože ste v živote nenašli to, čo ste hľadali a možno len máte otupenú myseľ, ktorá nedokáže prijímať a akceptovať rozhodnutia a životy druhých. Ja, akokoľvek sa snažím, nerozumiem, prečo sa do života iných ľudí vlastne potrebujete neustále miešať. Ktovie, naozaj neviem, ale nesúdim vás… Nesúdim a prosím, nesúďte ani vy mňa. Pretože tá “nefunkčná, chorá” domácnosť, ktorá vo vašich očiach nie je hodá lásky ani rodiny, je jedným láskyplným domovom, obdarovaným pokojom a pochopením. Je to miesto kam sa chcem vracať, pretože presne toto miesto je môj domov. Domov, ktorý si tvorím so ženou, ktorú milujem… 

PS: Pre TEBA 

A potom sa na mňa tvoje prekrásne tmavé oči usmiali a usmievali sa čoraz častejšie. Už sme to prestávali byť iba ja a ty. Naše duše randili na jednej z tých hviezd, ktorú sme v tú  noc pri našom dome na jazere spoločne zazreli a z dvoch, dovtedy neznámych dievčat, sme sa každým ďalším dňom viac a viac rodili “MY” .

Uverila som našej láske, nehchala som sa ňou pohltiť celučičká celá. Naučila som sa existovať s tebou, s nami. Definícia lásky neexistuje a nemá vhodné načasovanie. Súhlasíš ? Nevyberie si deň, nevyberie si obdobie, nevyberie si vhodný čas a nevyberie si ani pohlavie. Prichádzala svojvoľne. Za zvuku ranného štebotu, za kriku na detskom ihrisku, za hluku na športovom zápase, za ticha v rohu večernej kaviarni. Je ako dotyk lámajúcej sa vlny uprostred Atlantiku. Obávame sa jej ostrej hrany, pretože nám môže ublížiť. Keď sa nám to ale podarí, dotknúť sa jej, pocítime, že skutočne žijeme.

Láska je energia, očami nezamilovaného nespozorovateľná. Ja túto energiu cítim. Cítim ju v korienkoch tvojich vlasov, v tvojom nádychu aj výdychu, v každom údere tvojho srdca. Cítim ju, keď ráno otvoríš oči, cítim ju, keď sa bruškami prstov dotýkaš mojej pokožky, cítim ju, keď vyslovuješ moje meno, cítim ju keď z tvojho tela sála teplo… Cítim ju. Je komunikačným prostriedkom našich duší, ktorý nás necháva zotrvať v tichom porozumení. 

Pametáš si to? Ten zmyselný stret našich pohľadov? Ten, ktorý ti zovrel srdce a stiahol žalúdok. Áno ty tomu vravíš motýliky. Vieš láska, tie moje motýliky lietali celým mojim vesmírom a nikdy neodleteli. Pripomenú sa mi každý deň. Znovu a znovu. Pripomenú sa mi, keď sa moje pery dotknú tých tvojich, pripomenú sa mi, keď ma počas varenia nečakane vezmeš do náručia, pripomenú sa, keď si spomeniem na naše prvé rande. Pamätám si ho tak detailne dievčatko moje. Sedeli sme v aute nad nočnou Bratislavou, netušiac, že sa naše cesty práve naveky pretli. Hľadeľa som do tvojich tmavých očí, v ktorých sa odrážali svetlá chladnej janurárovej noci. Bola si vystrašená, zvedavá, neistá. Lichotil mi pocit, že o mne takmer nič nevieš a, že ja, neviem naopak nič o tebe. Tá tichá tajomnosť nás držala v očakávaní, v príbehu, v ktorom nič nebolo isté. Nič predsa isté nie je. Veď isté nebolo ani to, že, keď sa v tú noc rozlúčime, uvidíme sa ešte niekedy. A i, keď od vtedy prešiel rok, isté to nie je ani teraz. A tak, je to stále rovnako tajomné a plné očakávaní. Čakáme, čo prinesie nové ráno, čakáme, čo prinesie ďalšie milovanie sa pri ubúdajúcom mesiaci, čakáme, čo prinesie sila z ďalekých vesmírov, ktorá nám neustále dáva nejasné signály. Čo nás to čaká ? Bohatstvo, nádej, hriech, radosť? Pod padajúcou hviezdou pýtame sa, či sa naša láska môže ešte znásobiť. Či existuje cieľ, kam až by mohla dôjsť…

Je cieľom nebodaj, keď jedného dňa pokľakneme, a sľúbime si naveky svoje áno, alebo je cieľom ten neplánovaný prítomný okamžik, ktorý je našou jedinou istotou. Klaniam sa dnešku, pretože dnešok je to jediné, čo mám. Je to jediné, čo ti dokážem dať a, čo si od Teba dokážem vziať. … Pretože, ako som už raz niekde napísala, keď sa zajtrajšok stane dneškom a dnešok včerajškom, bude to opäť len dnes, kedy môžeme žiť.. A, preto dnes príjmi moje milujem ťa, ďakujem a prepáč… 

s láskou Sue Venere

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: